Milujem svoj Mcdonald's
Dnes som si čítal archív veľmi starých novín z roku 1914 v slovenčine. Volali sa Slovenské Noviny a vydávali ich v Budapešti! - málokto asi vie, že v Budapešti vtedy žilo viac Slovákov ako vo vtedajšom nemecky hovoriacom Pressburgu.
V novinách priniesli správu o tom ako Gavrilo Princip zasiahol guľkou najprv (budúcu) cisárovnú, tá bola na mieste mŕtva, Františka zasiahli ďalšie, ale ešte kým umieral tak jej užialený opakoval aby sa mu vrátila. A zachvíľu už bol mŕtvy aj on. Smutné.
Keď dav ľudí videl atentátnika tak ho začali tĺcť hlava nehlava (kupodivu v dave boli hlavne Srbi a Chorváti! ktorí (vraj) mali cisára nenávidieť ale pravda bola inde), na niektorých fotkách vidieť Gavrilove modriny, asi si toho ešte užil od svojich krajanov kým ho zavreli do väzenia (kde neskôr zomrel na tuberkulózu kostí). Pritom my sme sa v škole učili, aká bola monarchia nenávidená, aký to bol žalár národov a že sme ju chceli opustiť. Isteže boli tam aj takí, ale bolo ich len pár (tak ako dnes).
A vtedy som si uvedomil že obyvatelia rakúskeho cisárstva mali veľmi radi svoju vládnucu vrstvu - či už cisára, cisárovnú, ich deti a aj ich nasledovníkov - a mali ich omnoho radšej ako my dnes „svojich“ demokraticky zvolených politikov.
A prečo to tak bolo?
Cisár (nakoľko mu patrilo úplne všetko) sa nemal potrebu obohacovať tak ako dnešní politici. Okrem toho, keď vám niečo patrí máte potrebu to zveľaďovať, nie si z toho čo najviac uchmatnúť… Cisár bol jednoducho svojimi poddanými vnímaný ako symbol morálky a prirodzená autorita; z toho ako sa prejavoval navonok je evidentné, že mal svojich poddaných naozaj rád a záležalo mu na nich a robil všetko preto aby sa ľuďom v monarchii žilo čo najlepšie, jeho krajina bola jeho vizitkou pred ostatnými monarchami.
Ale toto sú len marginálne dôvody, najdôležitejšiu rolu v tom uctievaní cisára zohrala štátna propaganda. Každý štát ju má, bez propagandy by žiaden štát dlho nevydržal, je jedno či ide o monarchiu, republiku alebo principát.
Aj dnes tak ako vtedy nám štát od útleho detstva vymýva mozgy tým ako si máme vážiť svoju krajinu, štátny znak, zástavu, učíme sa spievať hymnu, kupovať slovenské výrobky, milovať svojho prezidenta a slúžiť svojim politikom. Neskôr sa učíme aké dôležité je platiť dane. Ľudia sa nad tým ani poriadne nezamyslia a berú to ako hotovú vec… Pri spievaní hymny sa držíme za srdce, a tým vlastne podvedome vyjadrujeme že pri národnom cítení nepoužívame mozog, ale len bezmyšlienkovite ventilujeme emócie ku ktorým nás vychovali. Podobne to funguje v rámci každej sekty. A keď nám niekto urazí náš štát tak reagujeme podráždene.
Štátny znak vidíme v škole, na stene hneď vedľa fotky prezidenta a potom všade inde, učitelia, rodičia a médiá nám neustále opakujú ako máme milovať svoju vlasť. Bodaj by nám to neopakovali, veď tá škola patrí štátu, učiteľ dostáva peniaze od štátu a učebné osnovy tvoria úradníci platení štátom a všetci boli brainwashnutí už v detstve rovnako ako my. Keď to človek počúva od mala tak k tomu nevie zaujať racionálny postoj (tak ako k ničomu k čomu sme boli vychovávaní).
A teraz si predstav že by na stene namiesto štátneho znaku viselo logo McDonald’s a namiesto fotky prezidenta by tam bol jeho CEO, deti by od malička počúvali aký je McDonald’s pre nich dôležitý, ráno by sa zdravili „I’m lovin’ it“. V McDonald’s TV by im milým hlasom rozprávali že bez Happy Meal sa nedá žiť plnohodnotný život. Cez majstrovstvá by všetci fandili svojmu McDonald’s teamu a keď by vyhral zamestnanec McDonald’s nad teamom KFC a Burger King tak by nás to dojalo a nasledoval by ohňostroj a bujaré oslavy.
Za to všetko krásne by nám McDonald’s zobral 66% našej výplaty a ešte by nás presvedčil o tom že je to pre naše dobro. Veď kto by bez McDonald’s piekol hamburgery? (kto by staval cesty keby nebol štát?).
Ako by to podľa vás dopadlo? Ja si myslím že úplne rovnako ako dnes.
